Dnes je štvrtok, 30.marec 2017, meniny má: Vieroslava
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Love story bez happyendu: S manželom sme takmer zomreli spoločne...

október 10, 2016 - 11:38
Keď som vstúpila na terasu hotelového lobby, kde sme sa mali stretnúť, bola som mierne nervózna. Tak trošku som čakala smutnú a utrápenú ženu, ktorá mi ide vyrozprávať svoj nešťastný životný osud, s ktorým sa dá len ťažko vyrovnať. A zrazu... stačil jeden pohľad, široký úsmev a náruč, z ktorej sa valilo teplo i láskavosť, a všetko bolo povedané. Zuzana. Môj pracovný názov: rebelka. Živel, ktorého nikdy a nič nezlomí.

Osudový večer, keď prišla o svoju veľkú lásku

Tento príbeh nie je predlohou jedného z amerických kinohitov, ktorý ste videli pred pár rokmi. Jeho autorom je život. V hlavnej úlohe Zuzana Ďuriníková Risová (35), ktorá ani zdanlivo netušila, koľko životných úloh bude musieť „zahrať“. Už ako veľmi mladá stretla muža svojich snov. „Veľmi som sa zaľúbila. Od začiatku som túžila mať so Štefanom dieťa. Prežívala som svoju malú rozprávku – v septembri sme mali svadbu a v marci sa nám narodil náš poklad, Rebecca. Mala som síce len osemnásť rokov, ale bola som si istá, že to, čo robím, je správne.“ Cítite to dokonalé šťastie, užívate si vzájomnú lásku a všetky tie krásne prímesi manželstva. A príde jedna sekunda v živote, ktorá všetko zmení. „Hoci od tej tragickej nehody ubehlo už šestnásť rokov, tá bolesť nikdy nepominie. Nedá sa toho zbaviť. Pripomínam si to každý rok. Stalo sa to presne na moje narodeniny, 15. 4. 2000. Bolo okolo päť hodín nadránom, práve sme sa vracali z diskotéky, kde sme oslavovali.“ Ani v tom najhoršom sne Zuzanu nenapadlo, že v deň, keď prišla na tento svet, sa stane niečo, čo navždy ovplyvní jej budúci svet. Šťastní a usmiati spolu s kmotrovcami sa tešili domov na svoju jedenapolmesačnú dcérku, ktorú v tú noc strážila jej mama. „Po ceste domov nám začalo búchať v kolesách. Keďže bol manžel automechanik, povedal, že sa na to pozrie. Zastal na okraji cesty. Nezbadal však žiadnu technickú poruchu, a preto sme išli ďalej. Kúsok na to sa nám ale zablokovalo koleso a dostali sme sa do šmyku. Opäť sme zostali stáť pri kraji cesty a všetci sme vystúpili z auta. Kmotor vytiahol trojuholník, kmotra stála vonku a manžel, ten išiel odmontovať pneumatiku. Mne však kázal, aby som zostala v aute a išla ho riadne zabrzdiť,“ opisuje ten osudový večer večne silná Žilinčanka, ktorej sa oči začali jemne lesknúť. Tisla sa prvá slza, ktorá spustila more emócií. „Zrazu do nás zozadu v plnej rýchlosti narazil kamión. Čo sa stalo potom, si už nepamätám.“ Keďže kmotor kamión v poslednej chvíli zbadal, uhol sa mu a vyviazol bez následkov. Kmotru trafil bok auta a odhodilo ju asi 15 metrov do poľa. Mala dolámanú lakeť a panvu. „Štefan bol na mieste mŕtvy a odhodilo ho na stred cesty,“ vyslovila tú strašnú vetu a vreckovkou si utierala vodopád sĺz. Pokračovala: „Mňa nejako šťastne odhodilo do boku, asi to ma zachránilo. Potom zastavilo nejaké auto a zavolali záchranku.“ Počas tých rokov počula množstvo verzií, čo sa však naozaj stalo, jej prezradil kmotor, ktorý bol pri plnom vedomí a pomáhal, kde bolo treba. „Záchranári mi nedávali veľkú šancu. Podľa opisu som vyzerala strašne. Kmotor mi povedal, že už som ležala zakrytá bielou plachtou vedľa môjho manžela. Ako išiel okolo mňa, videl, ako som pohla prstom. Keď ma odokryli, zistili, že mám ešte pulz,“ šokuje matka dnes už dvoch krásnych detí.

Nemocnica – druhý domov

Nasledoval okamžitý prevoz do žilinskej nemocnice. Zuzka tam ležala štyri mesiace, ktoré sa jej zdali ako štyri roky. Podľa lekárskeho záznamu mala ťažko prepichnuté pľúca, veľký problém s dýchaním, otras mozgu a zlomeninu nohy. V tom čase ešte nevedeli, že má poškodenú miechu. Dnes usudzuje, že to hralo v jej prospech: „Myslím si, že bolo šťastie, že o tom nevedeli. Asi by mi tú nohu rovno odrezali. A keby som skončila na vozíku a ešte aj bez nohy, to by ma asi naozaj porazilo.“ Operovali jej chrbticu a dali do nej kliny. Dýchali za ňu prístroje. Prvý týždeň nevedeli, či prežije. Z nemocnice má pár zábleskov. Po dvoch týždňoch začala Zuzka vnímať sterilné nemocničné prostredie, z ktorého má doteraz husiu kožu, a až mesiac a pol jej trvalo, kým pochopila, čo sa vlastne stalo. „Všetci okolo mňa smutne sedeli a ja som vravela: Čo robíte, všetko je okej... Ale neuvedomovala som si, čo ma v živote všetko čaká, že možno už nikdy nebudem chodiť. Z ára si toho veľa nepamätám. Žiadne prístroje ani hadičky. Až na JIS-ke, kde som bola ďalších tri a pol mesiaca, som začala vnímať rodinu.“ O tom, že manžel pozoruje jej boj o život už len z neba, ani len netušila: „Povedali mi, že som mala nehodu. V tú sekundu mi napadlo, kde mám dcéru, rovnako tak som sa začala pýtať na to, kde je Štefan. Najskôr mi tajili tú desivú skutočnosť, tvrdili len, že je na tom zle. Vtedy som hrdinsky vyhlasovala, že keď som to zvládla ja, tak to zvládne aj on. Chcela som ho veľmi vidieť, rovnako tak svoju dcéru.“ Lekári čakali na vhodnú príležitosť, keď sa jej zdravotný stav stabilizuje a bude pripravená prijať tento zložitý fakt. Pravda však je, že človek na takúto udalosť nie je nikdy pripravený. „Prišiel primár a ten mi oznámil, že môj manžel tú nehodu neprežil. Viem, že sa mi vtedy veľmi zhoršil stav,“ spomína na ďalší čierny deň vo svojom živote. Tá bolesť za stratou svojej lásky, ktorú mala ukrytú v očiach, sa dala čítať na tisíc kilometrov.

Najväčšia sila? Rebecca

Otvorene priznáva, že rodina jej najviac pomohla. Obrovskú chuť bojovať ďalej a nevzdávať sa čerpala zo svojho malého anjelika. „Priniesli mi ju natočenú na kamere. Pozerala som sa na ňu, ako otáča hlavičku, ako robí prvé kroky. To ma nútilo, aby som to rýchlo rozdýchala a bola s ňou. Venovala som sa preto svojmu stavu, chcela som z tej nemocnice okamžite vypadnúť.“ Potajomky prišla na to, že vie sama dýchať a s pomocou sestričky a primárky dosiahla nevídané výsledky. To, že už nikdy nebude chodiť, vtedy nijako vážne neriešila. Skôr ju trápila iná vec: „Môj veľký problém boli chlpaté nohy. Takže ma musela neter prísť do nemocnice pravidelne holiť. Žena sa vo mne nezaprela ani vtedy,“ spomína s úsmevom na perách. Ďalšiu nádej a príliv energie pocítila okamžite, keď uvidela po prevoze na normálnu izbu prvýkrát svoju dcéru osobne: „Doslova mi ju prepašovali. Neviete si predstaviť, akú radosť som v tej chvíli prežívala. Zrazu som si uvedomila, že to už nie je moje malé bábätko, už bola taká veľká. Veľmi ma jej návštevy povzbudzovali a dávali mi nádej, že už o chvíľu pôjdem domov.“

schranka02.jpg

Foto: 
Vlado Anjel

Liečenie v Kováčovej

Konečne prišiel deň, keď sa dostala domov a čakala na liečenie v Kováčovej. Jej prijatie sa však naťahovalo, preto jej elán upadal. „Prvý týždeň doma som stále ležala. Druhý som bola na tom opäť psychicky veľmi zle. Iba som spala, nekomunikovala som a prestala som jesť. Aspoň moja mama tvrdila, že ak by som tam zostala tretí týždeň, tak určite zomriem.“ V Kováčovej nakoniec zostala viac ako pol roka. Hovorí, že začiatky boli veľmi ťažké: „Mala som obrovské problémy s preležaninou. Doteraz si pamätám, ako som cítila svoje mäso, ako mi ju opálili zapaľovačom a doslova celú vystrihli okolo zadku a kostrče. Muselo to ísť preč, takže mi to opálili a vyrezali. Dennodenne sa štyri mesiace robili preväzy na zadok, na obed aj večer.“ Ďalší problém nastal, keď si mala sadnúť prvýkrát na vozík. „V sekunde som odpadla. Nedá sa na tom hneď sedieť. Najskôr ma vertikalizovali na posteli, potom chudáci chlapci so mnou chodili tri mesiace v záklone na zadných kolesách, aby mi nebolo zle.“ Po roku sa znova vrátila do Kováčovej a aj atmosféra už bola o čosi veselšia. „Dostávala som rady od vozičkárov. Počúvala som vtipy, ako sa obesiť alebo si vypustiť kolesá, to človeka povzbudilo,“ s humorom jej vlastným rozpráva zážitky z liečenia. „A v neposlednom rade ma povzbudil fakt, že ľudia okolo mňa boli na tom horšie ako ja. Boli tam neskutočné stavy. Keď človek takéto niečo vidí, tak si hneď povie, ako dobre mu stále je. Stále viem hýbať rukami, mám ústa a viem si povedať, čo chcem.“

Všetko zlé je na niečo dobré

Toto porekadlo povedala Zuzka počas rozhovoru niekoľkokrát. A tak naozaj vníma s odstupom času celú situáciu. Po niekoľkých rokoch do jej života vstúpil nový muž, hoci si myslela, že už žiadny chlap nebude mať o ňu záujem. Zoznámenie s Mirom nebolo síce ako z filmového plátna, zato ich svadba bola poriadne divoká: „Bola hlavne veľmi rýchla a akčná. Presne taká, aká má svadba v Las Vegas má byť. Kamarátka mi ju vysnívala v Modrom z neba,“ prezrádza rebelka, ktorá jedným dychom ďalej vtipkuje: „Miro si ma zobral, pretože mu vyhovovalo, že ďaleko neujdem, že má vo mne istotu.“ S druhým manželom funguje už desať rokov, vychovávajú dcéru a spoločného syna Alexa (8), ktorý je vraj poriadny čertík. „S Rebeccou (16) by sa najradšej zabili. Je hyperaktívny a temperamentný, človek ho musí mať stále pod dozorom.“ Aj vám to niekoho nápadne pripomína?

Tetovanie na počesť života

Prvé tetovanie si Zuzana dala urobiť pred trinástimi rokmi na dovolenke Štúrove a odvtedy tejto vášni úplne prepadla. Tvrdí, že ich nemá nikdy dopredu premyslené, ale jedno považuje za mimoriadne špeciálne – mačku so siedmimi čiarkami, pričom dve už má prečiarknuté. Dôvod? „Stále tvrdím, že mám sedem životov, veď už dvakrát do mňa narazili kamióny.“ Áno, čítate správne. Zuzana prežila ešte jednu autonehodu, keď kamión nedal prednosť v jazde. „Keďže som nebola priviazaná, tak som sa pobozkala so sklom. Ale nebolo to také vážne ako prvý raz. Viezol nás kamarát. Mala som prepichnuté líce a oškretú celú tvár. Dvakrát som vyšla hrobárovi z lopaty.“ Ďalším jej tetovacím „kúskom“ je nepochybne nápis „Od zajtra už budem poslúchať“, ktoré je adresované manželovi. „Dievčatko na ruke som si nakreslila sama a také isté má aj moja dcéra. Ruže na ramenách preto, lebo tie kvety mám najradšej, a srdiečko mám s dcérou,“ vymenúva svoje ďalšie motívy.

schranka03.jpg

Foto: 
Vlado Anjel

Nestráca humor a úsmev na perách

Zuzana má v sebe toľko sily a energie, že by ňou mohla pokojne nasýtiť polovicu Afriky. Dnes je už so všetkým vyrovnaná a sústreďuje sa len na výchovu svojich dvoch detí a pomoc druhým. Krajšie povolanie snáď ani neexistuje. Na záver nášho dojemného rozhovoru mi vyrazila dych. Aj napriek tomu, že to urobila už na začiatku, toto som nečakala. „Vieš, čo si sa ma ešte nespýtala?“ spýtala sa ma. Prekvapene som sa na ňu pozrela a čakala, čo z nej vypadne tentokrát. „Že prečo milujem byť vozičkárka?“ Svoje zábrany úplne odhodila a s obrovským nadhľadom povedala: „Tak po prvé, parkovanie. Vozičkári majú vždy svoje miesto, majú všetko široké a všade sa zmestím. Druhá výhoda je, že ak ma náhodou zastavia páni policajti, tak sa vyhovorím, že sa mi chce strašne cikať, dokonca im na rovinu poviem a zdôrazním, že sa musím zacievkovať, a vtedy zostanú vždy takí prekvapení a povedia, samozrejme, môžete pokračovať v jazde. Vždy mi všetci pomôžu a ja ako baba sa vždy na nich uškerím, tak niekedy aj zľavu v obchode dostanem. Keď je plný stôl, ja vždy sedím, napríklad aj na diskotéke nemusím nikde stáť. Keď som opitá, nespadnem. A neviem, či je to tým, že som na vozíku a stále sedím, ale vždy dlho vydržím a niekedy mám chuť aj všetkých porozvážať domov. Jedinou nevýhodou je, že keď dlho tancujem, tak mám na druhý deň veľkú svalovku a strašne ma bolia ruky. Je to taká posilňovňa pre mňa.“ Čo k tomu viac dodať?

Parasport 24 – pomoc druhým

Už niekoľko rokov Zuzana spolupracuje s Občianskym združením PARASPORT 24, ktoré sa venuje organizovaniu rôznych projektov na podporu hendikepovaných ľudí. „Sú tam ľudia, ktorí šliapu cez pol Slovenska len preto, aby mohli odovzdať nejaký dar, urobili niekoho šťastným a pomohli. Ďalej sú tam aj vozičkári, ktorí chodia na handbikoch. Je tam veľmi dobrá partia. Tohtoročná benefičná cyklistika bola venovaná Centrám včasnej intervencie a ľudom z týchto centier. Išla sa etapa z Prešova až do Trenčianskych Teplíc. Tých 500 kilometrov mi dalo zabrať,“ uškŕňa sa Zuzana, ktorá prezradila, že je niekedy poriadne lenivá a známe tváre z televízie ju musia „tlačiť“.

Jana Mutňanská

- - Inzercia - -