Dnes je pondelok, 18.november 2019, meniny má: Eugen
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Lucia Lužinská: Krízy sú súčasťou života

august 07, 2019 - 14:51
Je optimistická, živelná a neuveriteľne energická. Speváčka a herečka LUCIA LUŽINSKÁ vás svojou životnou energiou doslova pohltí. Nedokážete jej sekundovať, pretože nestíhate jej rýchlemu tempu. Rozprávali sme sa s ňou nielen o práci či speve, ale aj o súkromí. Prezradila, čím si ju získal jej životný partner Boris Čellár, ale aj to, či spoločne prešli aj partnerskými krízami.

Foto: Ramon Leško

Lucia, ako trávite toto leto?

S deťmi, s priateľmi, s jogou, spievaním a vystúpeniami. Práve žijem čerstvými dojmami z koncertu na festivale Trnavský jazzyk, kde to bolo úplne nadpozemské. Čítam knižky a pripravujem sa na podujatia, ktoré ma čakajú. Samozrejme, som tiež mama, čo sa stará o svoje deti a o domácnosť. Môj oddych a dovolenka mi zároveň slúžia na sebarozvoj. Naučila som sa, že najlepšie veci sa mi udejú nečakane, niekedy zazvoní telefón a kamarátka povie – príď s deťmi k nám na záhradu. A ja zmením program a idem, lebo život je poskladaný z nečakaných momentov. Niekedy prídem v nedeľu z nákupu domov s tým, že idem variť obed, a nájdem u nás cudzieho človeka s hudobným nástrojom, ktorý som predtým nevidela, ako s mojím mužom sedia a hrajú. Poviem si pre seba – teraz, v nedeľu pred obedom? A potom rýchlo postavím varenie, sadnem si k nim a fascinovane počúvam.

Ste známou džezovou speváčkou. Čím je pre vás tento žáner výnimočný?

Sama sa označujem za speváčku, ktorá sa síce venuje najmä džezu, ale často prekračujem hranice, experimentujem a spievam aj popovú hudbu. Spievala som Bachovu Ave Mariu v spojení s dídžejom, vystupovala som v duete s Bobbym McFerrinom či spievala s filharmóniou. Momentálne svoje vystúpenia ozvláštňujem aj popovými piesňami, ľudovkami, riekankami, ktoré si aranžujem a vytváram len svojím hlasom pomocou loopera, teda všetko vzniká priamo pred obecenstvom. Každú stopu nahrávam pred nimi, v looperi sa to na seba vrství, a tak vytvorím podklad, do ktorého spievam či improvizujem. Takto robím napríklad skladby Eda Sheerana, Prší, prší len sa leje, Dont worry, be happy, mantry v sanskrite a veľa iných piesní. Túto slobodu mi dáva vnímanie rôznych rytmov, cítenie harmónie, schopnosť improvizovať a nebáť sa vydolovať z hlasu viac, ako je bežne považované za spev. Toto všetko mi dalo ponorenie sa do džezu.

Aké hudobné projekty pripravujete?

Venujem sa viacerým veciam, všetky sa točia okolo spevu, hudby a herectva. Som v štádiu, keď sa o svoje poznatky už delím. Takže okrem vystúpení na rôznych podujatiach robím aj vlastné workshopy, v ktorých sa spája spev a poznatky z jogy, ďalej sú to hudobné dielne pre deti, dokonca občas aj pre nepočujúcich. Zahŕňa to aj prácu s ľuďmi, ktorí intenzívne narábajú s hlasom a potrebujú ho rozozvučať, naučiť sa správne dýchať, artikulovať. Keďže sa teraz doma venujem objavovaniu elektroniky, mám už za sebou aj niekoľko vystúpení tohto druhu. Podnecuje to vo mne experimentovanie a tvorivosť a uvažujem nad vlastnou a-capella nahrávkou. Mojím želaním je, aby mal projekt Symphony meets jazz viac opakovaní, lebo je to skvelý hudobný počin.

Majú Slováci vzťah k džezovej hudbe?

Vzťah je niečo, čo sa buduje postupne a dlhodobo. Občas treba opustiť zónu komfortu, aby človek zistil, čo sa skrýva za obzorom. Mám pocit, že my sme v niečom ešte ako malé dieťa, chceme preskúmavať, láka nás svet, ale potrebujeme vidieť na mamu. Preto radšej siahame po overenom, dobre známom, kde sa nestratíme, nepomýlime, nezosmiešnime a len občas vystrčíme nohu kúsok pred dvere. A džez je mimo zóny nášho komfortu. Aj keď je to rajská záhrada, kto sa neodváži, nemá to ako zistiť. Na druhej strane sa mi stáva, že po koncerte za mnou prídu ľudia, ktorí nepatria k mojim skalným fanúšikom a povedia, že doteraz netušili, že sa im páči džez.

Čo považujete za svoj najväčší spevácky úspech?

Pred rokmi by som povedala, že to bolo moje vystúpenie s Bobbym McFerrinom, potom spoločné baladické dueto s Milanom Lasicom či úžasný koncert v projekte Symphony meets jazz so Štátnou filharmóniou Košice. Dnes už poviem, že je to moja odvaha nikdy nezastať na jednom mieste, púšťať sa do neprebádaných oblastí a stále posúvať svoje hranice. Môj spevácky úspech je, že svoj hlas nepoužívam len na spievanie melódií, ale skúšam s ním možné aj nemožné. Dokážem ním pomáhať sebe a aj iným, ktorí o to stoja. Že rozdiel medzi hovoriť a spievať sa pre mňa stráca a že mi bolo dopriate pochopiť – spievam nie preto, aby som bola úspešná a známa, ale preto, lebo je to môj život, moja potreba, most medzi mojím vnútorným a vonkajším svetom. Keď už neviem, čo a ako povedať, spevom to vyjde von. Preto milujem autentické koncerty a preto som zástancom LIVE vystúpení.

Čo je na profesii speváčky najkrajšie?

Najkrajší je fakt, že môžem spievať. Bolo mi dopriate, aby som mohla robiť potešenie sebe aj druhým. Hlas je úžasný nástroj. Bez dychu by to nebolo možné, a tak sa vlastne dostávam k tomu, že spoznávam samu seba do hĺbky. Keď nestačia slová, spev je tým médiom, čo dokáže povedať ďaleko viac. Spev je dar, ktorý mi bol daný a je správne rozvíjať ho ďalej. No a potom sú tu momenty, keď vidím, ako to ľudí zasiahlo, keď môžem cestovať, spoznávať, keď si môžem zaplatiť účty vďaka robeniu toho, čo mám rada. Zároveň nesmiem nikdy zastať s pocitom, že tak toto je ono. Vždy totiž stretnem, vypočujem si niekoho, kto mi ukáže novú víziu. Preto stále na sebe pracujem, vzdelávam sa, chodím na hodiny spevu.

Pôvodne ste vyštudovali VŠMU u profesora Martina Hubu. Ako vás ovplyvnilo jeho vedenie na škole?

Som žiačkou Martina Hubu a Milky Vášáryovej. Z môjho dnešného pohľadu boli pre mňa ako dve strany mince, ako dva konce toho istého lana, ako dôkladná psychoanalýza a inštinktívnosť zároveň. Niekedy som v tom mala poriadny rozpor, ale dnes vidím, koľko poznania som týmto získala nielen ako herečka, ale hlavne ako človek. Keď sa pohybujete kdekoľvek, kde je nevyhnutné pracovať s emóciami, byť autentický, ísť dobrovoľne s kožou na trh tak, aby ste sa posúvali a mohli priniesť niečo ozajstné pre ľudí, potrebujete poznať svoje dobré, ale aj zlé stránky a hľadať, ako to všetko správne použiť. Oni dvaja boli pre a v tomto ideálnym trénerom. S Milkou mi bolo dopriate aj hrať v divadelnom predstavení a sú chvíle, keď hľadám nejakú oporu, keď idem na javisko a v mysli si predstavím ju, ako sa po javisku vznášala, aká bola na skúškach sústredená, ako dokázala pohltiť celý priestor aj mlčaním. A to mi prináša oporu a pokoj, aj keď mám trému. A spomeniem si aj na slová Martina Hubu, že keď už má človek vyjsť na javisko a niečo tam povedať, musí v sebe nájsť poriadny dôvod. To mi nedovoľuje pozerať sa ani na najbanálnejšiu vec povrchne. A želám si, aby som si s ním mohla ešte niekedy zahrať.

Päť rokov ste boli členkou Radošinského naivného divadla. Čo vás pôsobenie v ňom naučilo?

Bolo to intenzívne obdobie. Skutočne skvelá herecká zostava, piesne písané každému na mieru, tanečné tréningy, texty sa menili počas skúšok, takže sa všetko vyšperkovávalo aj podľa naturelu jednotlivých hercov. Pamätám si jednu dosť rýchlu pieseň, kde sme spievali viachlasne, držali v rukách mikrofóny, a do toho sme mali relatívne náročnú choreografiu. A, samozrejme, všetko malo pôsobiť ľahko a hravo. Zažila som aj natáčanie programu pre televíziu s pánom Jakubiskom, kde vznikla séria zaujímavých večerov. Občas ma, samozrejme, chytí sentiment. Idem si pozrieť predstavenie a vezmem aj staršiu dcéru Améliu, ktorá má síce len osem rokov, no už je zvyknutá na koncerty a videla aj zopár divadelných predstavení.

V minulosti ste si vyskúšali aj muzikálové herectvo, účinkovali ste v Krysařovi. Aká to bola skúsenosť?

Krysař nebol môj prvý muzikál. Hrala som aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre hlavnú postavu v muzikále Ma obchod hrôzy, potom v SND v hre Malá nočná hudba postavu v najkrajších kostýmoch, aké som kedy na sebe. Ich autorom bol výnimočný Milan Čorba. No a potom prišiel Krysař. Účinkovala som aj v hre Kráľovná spieva blues z pera Nikitu Slováka, kde som hrala džezovú speváčku Billie Holiday. Billie je mojou veľkou motiváciou. Keď som ako vysokoškoláčka prvýkrát počula jej nahrávky, vedela som, že toto je to, čo raz chcem robiť. Všetky muzikály boli pre mňa v mnohom prínosné. Vždy som musela o čosi prekročiť svoj tieň. Bol to tréning výdrže, disciplíny a aj hľadania rôznych výrazových prostriedkov.

Účinkovali ste aj v populárnom Paneláku či v seriále Rodinné prípady. Nechýba vám aktuálne aj herecká tvorba?

Chýba aj nechýba. Príležitostne točím epizódne postavy v rôznych seriáloch. V poslednom období to boli Som mama II, Susedské prípady aj Za sklom. Ale chýba mi aj to dlhé tvorivé hľadanie počas skúšania divadelného predstavenia, hoci momentálne pôsobím v hre Hana v Mestskom divadle Žilina, kde aj spievam piesne Hany Hegerovej a pritom mám veľkú činohernú rolu. Na divadelné dosky som vstúpila po jedenástich rokoch. Bola to zmes radosti, trémy, jemnej obavy, či som to nezabudla. Stačila jedna skúška a všetko sa naštartovalo. Dúfam, že časom budem hrať viac. Mám rada ten pocit, keď niečo vzniká, takú zvláštnu intimitu a sústredenosť. Mám pocit, akoby aj vzduch okolo zhustol. Keď spievam či hrám, niečo sa vo mne prepne a úplne sa mi zmení vyžarovanie.

S partnerom, hudobníkom Borisom Čellárom sa obaja venujete hudobným projektom. Čím je váš vzťah inšpiratívny aj v pracovnom živote?

Zoznámili sme sa cez hudbu a spojila nás spoločná práca. Viem, že nám pri hraní funguje svojská chémia, niekedy mám pocit, že je pre nás lepšie spolu hrať, lebo cez hudbu si vieme vyrozprávať veci do hĺbky. Zároveň obdivujem, čo vytvoril. Nemyslím tým len Borisove hudobné projekty, ktoré sú v mnohom unikátne, ale aj to, ako krok za krokom spája ľudí v hudbe, či už priamo hudobníkov cez podujatie ESPRIT, alebo mladých cez džezové ateliéry a súťaž Jazz Start. Tiež má v rádiu svoju reláciu Bližšie k džezu. Obaja stále hľadáme, nebojíme sa netradičných spojení. Boris hľadal nástroj pre seba a keď ho nenašiel, vytvoril si WoodPack. Dnes je jeho nástroj už veľmi známy. Ja na ňom tiež hrám v predstavení Hana, alebo ho používam na workshopoch s deťmi aj dospelými. Som rada, že spolu príležitostne stále hráme.

Máte dve krásne deti. Ako sa ich snažíte vychovávať?

Myslím si, že najlepšie funguje vlastný príklad. Vyskúšala som mnoho prístupov. Bola som prísna aj zhovievavá, veľmi milá a láskavá, aj tvrdá ako skala, bláznivá, ale aj úplne bez energie. Mám pocit, že je to vlastne všetko dohromady. Byť prirodzenou, nájsť v sebe to, čo funguje práve v danej chvíli, no vždy za tým musí byť láska. Zriedkavo dám deťom na zadok, dávam si pozor, aby za tým nebola moja frustrácia, ale aby to malo výchovný efekt. Určite to nie je tak, že na všetky deti veci platia rovnako. Aj rodič sa musí učiť a byť si vedomý, že to niekedy neurobil práve najlepšie. Učím deti vidieť širšie súvislosti. Obe dcéry vedia, že nemajú odhadzovať odpadky, že majú zastaviť vodu, keď si umývajú zuby a nesvietiť zbytočne v izbe, keď tam nie sú. Sú to, skrátka, každodenné maličkosti. S mužom ich navyše podporujeme v ich tvorivosti.

Spomeniete si, čím si vás váš partner Boris pred rokmi získal?

Vedel byť v správnom čase na správnom mieste. A vždy zareagoval tak, že som bola zamilovaná skôr, ako som si to priznala. Mal podobné vnímanie sveta a fantáziu. Navyše bol dobrodruhom, ktorý je nesmierne tvorivý. Mal pekné písmo, vedel sa o seba postarať a mal v očiach hĺbku. No a vedeli sme sa spolu poriadne smiať. Dokonale mi zrkadlil moju predstavu muža. Navyše už vtedy robil hudbu, o ktorej som ja snívala.

Partnerstvo nie je len o pekných dňoch. Zažili ste počas vášho vzťahu aj nejaké krízy?

Samozrejme. Krízy sú súčasťou života. Keď som v kríze, nikdy neviem, ako dopadne, ale snažím sa žiť v súlade s vlastným svedomím a učím sa na veci dívať aj očami toho druhého. To mi pomôže vidieť, že to, čo som považovala za nerešpekt voči mne, môže byť len nedorozumenie. Nemám na nič recept, jednoducho žijem život tak, ako ide. Sme s mužom spolu už celkom dlho. Láska má naozaj mnoho podôb a niekedy, keď už to vyzerá, že vyprchala, zjaví sa v inej podobe. Je to celkom zaujímavé, keď zistím, že viem o živote stále tak veľmi málo.

Ste nesmierne optimistická a veselá. Pomáha vám v životnej rovnováhe aj joga, ktorej sa venujete už niekoľko rokov?

Som optimistická a veselá, no aj smutná a vystrašená. Často som aj prehnane starostlivá, občas nepochopená, ambiciózna, ale aj dobrodružná a zraniteľná. Vyzerám byť silná, ale zisťujem, že sila nemusí byť vždy tam, kde ju človek očakáva, a tak aj ja občas prekvapím samu seba. Myslím, že môj optimizmus pramení z toho, že viem, čo všetko ťažké a náročné som prekonala a prežila. Vďaka tomu sa môžem tešiť z bežných vecí. Keď je niečo príliš ťažké, čo nedokážete zvládnuť, tak sa s tým nedá bojovať, jednoducho to prijmete. Aj to je forma boja. Vedieť, kedy nebojovať. Joga bola asi prirodzená voľba, keď som si uvedomila, že potrebujem pravidelný fyzický pohyb, ktorý mi prinesie ďaleko viac, než len ohybnejšie a pružnejšie telo. Joga výrazne prispieva k tomu, aby som bola pokojnejšia.

Máte pocit, že keď cvičíte jogu, tak sa vám darí lepšie aj v pracovnom živote?

Myslím si, že čokoľvek robím pre to, aby som bola zdravšia, viac vnímala pokoj a bola vnímavejšia, stabilnejšia, prekonávala strach, naberala odvahu a dostávala sa tak bližšie k sebe, mení môj pohľad na seba a na svet. To potom ovplyvňuje naozaj všetko. Môže sa stať, že to, čo som považovala za svoju vysnenú prácu, už tak nevidím, a otvoria sa mi úplne iné možnosti. Občas stojím pred pracovnými výzvami a poviem si – bude to dobrodružstvo. Naposledy som bola oslovená, aby som vystúpila na konferencii Superfeel, kde mám pár minút na to, aby som sprostredkovala obecenstvu zážitok zo skutočne kvalitného dychu, čo ľudí bežne učím už mesiace.

Materstvo ženy zjemňuje. Aké hodnoty sú pre vás dnes v živote podstatné?

Rešpektovať, prejavovať lásku, stále sa vyvíjať, pozerať sa na svet ako na celok, ktorého som súčasťou. Rozpoznať, čo potrebuje moja duša, vedieť vnímať emócie ako radosť, ale rovnako si precítiť aj smútok. Byť schopná pomôcť bez očakávania.

- - Inzercia - -