Dnes je streda, 16.október 2019, meniny má: Vladimíra
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Natália Hejková: Vždy som túžila vyhrávať

september 18, 2019 - 15:51
Slovenská basketbalová trénerka NATÁLIA HEJKOVÁ sa nedávno stala členkou siene slávy FIBA, kde figurujú najväčšie hviezdy svetového basketbalu a zvučné mená ako Michael Jordan. „Nikdy som nesnívala, že sa stanem trénerkou, možno preto to išlo bez tlaku a ľahko. Ako ženu ma postupne akceptovali doma aj v Európe,“ hovorí po rokoch úžasnej kariéry skvelá trénerka. Pred desiatimi rokmi bola nominovaná aj v prestížnej ankete Slovenka roka.

Foto: Profimedia

Máte za sebou obrovský úspech. Tento rok ste sa stali členkou siene slávy FIBA. Čo pre vás táto pocta znamená?

Byť medzi super osobnosťami svetového basketbalu znie ako sen. V ďakovnej reči som spomenula legendárnu Rusku Alexejevovú, ktorá zbierala so Sovietskym zväzom medaily ako na bežiacom páse, alebo všetkým známeho Michaela Jordana. Je to pocta pre Slovensko, pre ženský basketbal a pre všetkých, čo ma na ceste do Siene sprevádzali, teda všetky hráčky, asistenti a manažéri.

Basketbal vám učaroval už v mladosti. Čím si vás získal?

V mladosti som skúšala rôzne športy, až si ma v štrnástich rokoch získal basketbal. Páčila sa mi táto hra s loptou a v kolektíve. Basketbal je šport, kde nestačia svaly, treba mať aj hlavu.

Do akej miery je v basketbale podstatná inteligencia hráčky?

V hre treba riešiť rôzne situácie, inteligencia je niečo navyše, ale nemá to veľa spoločného so vzdelaním. Jednoducho, podstatná je inteligencia v hre.

Po hráčskej kariére ste prerazili v mužskom svete, stali ste sa trénerkou. Bolo to s odstupom času pre vás náročné alebo to išlo pomerne ľahko?

Nikdy som nesnívala, že sa stanem trénerkou, možno preto to išlo bez tlaku a ľahko. Ako ženu ma postupne akceptovali doma aj v Európe. Isté podceňovanie som využívala pre tím, ako sme získavali úspechy, tak to postupne zmizlo.

Získali ste množstvo úspechov v národnom tíme, ale aj s Ružomberkom. Čo vás motivovalo?

Basketbal je hra a v hre chcete predovšetkým vyhrať, nemusíte mať extra motiváciu. Cieľ je výhra, nie preťahovanie tela ako pri aerobiku.

Museli ste byť aj výborná psychologička. Ako sa vám darilo z hráčok vyťažiť maximum?

Snažím sa im byť nápomocná nielen v basketbale, ale aj v bežnom živote. Vždy sa mi lepšie pracuje ak máme, ako hovoril jeden môj spolupracovník, vzťahy rodinné. Všetci závisíme jeden od druhého a musíme si pomáhať. No a mnohé hráčky oceňujú, že im dám slobodu v hre, samozrejme, za daných pravidiel.

Ako ste riešili konflikty s hráčkami?

Na ihrisku či na tréningu je to bez diskusie. Pripomienky prišli na rad až po tréningu, alebo po zápase. Najhoršia možná verzia je „vyhadzov“. Aj k tomu, samozrejme, došlo, ale väčšinou sa snažím o ústny dohovor.

Počas kariéry ste vystriedali viaceré európske kluby. Viete porovnať aj mentalitu hráčok, či už na Slovensku, v Rusku, Španielsku alebo v Česku?

Všetko závisí od hráčok. V kluboch, kde som trénovala, bola vždy medzinárodná spoločnosť. Hráčkami boli nielen Američanky, ale aj rôzne iné európske národnosti. Vždy bolo podstatné, kto bol v tíme líderkou a ako sa potom zmenšili povedzme najmä negatívne vlastnosti hráčky. Slovenky a Češky však mali oproti iným národnostiam nižšie sebavedomie.

Čo je pre vás synonymom úspechu?

Predstava úspechu je pre mňa určitá odmena za vynaložené úsilie, ale neplatí to vždy. Úspech sa niekedy nemusí dostaviť, šport tak predsa funguje. Neexistujú tam rovnice.

Pôsobíte ako silná žena. Ako zvládate problémy, ktoré profesia prináša?

Snažím sa problémy nedávať najavo. Je však oveľa ťažšie si ich vyriešiť v sebe. Musím sa priznať, že mám pomerne stresujúce povolanie.

Ste pomerne emotívna, nastali u vás niekedy situácie, keď ste nedokázali udržať svoje emócie na uzde? Prípadne vám bolo vašej predchádzajúcej reakcie niekedy ľúto?

Najviac ľúto je mi, keď tie moje emócie, zvyčajne potlačené „vypenia“ na mojich najbližších. To ma veľmi mrzí. Ostatné emócie pri tréningu, alebo zápase sú v poriadku. Majú mobilizovať, nie ubližovať.

Boli k vám mužskí kolegovia skôr ústretoví alebo vám hádzali polená pod nohy?

Možno na začiatku fungovalo počiatočné podceňovanie, no nemala som veľa negatívnych skúseností. Väčšinou sú muži ku mne galantní. Ak mi niekto hádže polená pod nohy, tak to súvisí so snahou protivníka vyhrať. To, že som žena, nehrá v mojej práci žiadnu úlohu.

Kto je vašou najväčšou oporou v ťažkých časoch? Na koho sa môžete stopercentne spoľahnúť?

Je to moja sestra. Máme výborný vzťah, ona je tá, ktorá je aj prvá „na rane“, keď je zle, aj keď je dobre.

Momentálne pôsobíte v Prahe. Aké sú vaše najbližšie méty?

Nemám a nemala som počas kariéry žiadne vysnívané méty. Možno preto ma nikdy žiadne finále nestresovalo. Je totiž rarita, že euroligové finále päťkrát skončilo titulom. Vždy som túžila vyhrávať, uvidíme čo mi táto túžba ešte v budúcnosti prinesie.

Akým športom sa venujete vo voľnom čase?

Bohužiaľ už nešportujem, na šport sa dívam len v televízii. Cez leto si však rada zaplávam. Iné športy mi nohy a chrbtica nedovoľujú. Tieto zranenia patria medzi následky vrcholového športu.

Zvyknem veľa cestovať, čítať, prípadne pozerám televíziu. Počas sezóny si výborne oddýchnem pri varení. Bavia ma aj prechádzky po Prahe, no rada idem aj do kina, na koncert alebo do divadla.

- - Inzercia - -