Dnes je pondelok, 21.máj 2018, meniny má: Zina
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Láska im zmenila život

marec 27, 2010 - 19:11
La Femme vám ponúka skutočné príbehy 7 žien, ktorým láska zmenila život od základu. Čo všetko museli obetovať, čoho sa museli vzdať a čo nového sa naučili v novom prostredí?

„Spravila som to pre nás oboch“
Tina (25), Bratislava
Pochádzam zo Sydney, kde som na narodeninovej párty kamaráta mojej najlepšej kamarátky pred piatimi rokmi stretla aj Andreja. Pár týždňov potom sme si trocha telefonovali, potom sme začali chodiť na večere a drinky a odvtedy sme spolu boli každý deň. Nasťahovali sme sa spolu do nádherného bytu v centre Sydney a strávili sme v ňom štyri nádherné roky. Jedného dňa Andrej povedal, že sa chce vrátiť na Slovensko a spýtal sa ma, či chcem ísť s ním. Chvíľu som o tom premýšľala a povedala áno. Rozhodla som sa tak preto, lebo ho milujem, a potom, žila som v Sydney celý život, tak prečo by som pár rokov nemohla žiť niekde inde? Ale ľahké to nebolo. Chodila som sem síce na prázdniny, ale žiť tu bolo dosť ťažké, najmä prvý rok. Po roku som šla na mesiac domov a keď som sa vrátila, bolo to už pre mňa ľahšie. Ale aj tak, bolo to trápenie odlúčiť sa od rodiny a priateľov, zvyknúť si na iné počasie, jazyk, jedlo... Teraz je to už omnoho lepšie, našla som si prácu, chodím do fitka a v marci spúšťam vlastný internetový shop s módnymi doplnkami. Som rada, že som stretla Andreja aj preto, že inak by som asi neopustila Austráliu a nemala by som čas spoznávať nové krajiny, učiť sa jazyky a už vôbec nie na to, aby som si založila obchod, o ktorom už roky snívam.



„Taliansko mi bolo súdené“
Mária (39), Toskánsko

V 18-tich som spolu s kamarátkami v krčme Veľkí Františkáni, stretla punkáčsku skupinku Talianov, ktorí ma vtedy zoznámili s mojím terajším manželom Erikom (inak, rodeným Bratislavčanom) . To ma podnietilo v tom, aby som začala na VŠVU učiť taliančinu, absolvovala letné štúdium v Perugii, zažila ozajstnú taliansku „amore“, po škole pracovala pre show room s talianskym designovým nábytkom (kde som pri pracovnej ceste v Miláne stretla znova Erika, ktorý tam už pár rokov žil). Keď som potom pracovala ako módna redaktorka pre istý časopis, chodila som na módne veľtrhy do Milána a až do momentu, keď ma v Bratislave takmer zrazilo auto s talianskou značkou, som mala pocit, že sa niečo deje! Z toho auta vystúpil Erik a potom to už malo rýchly spád. On sa po 10 rokoch v Taliansku kvôli mne vrátil do Bratislavy, takže to bol on, ktorý všetko zmenil a chcel tu začať odznova. Lenže vďaka pracovnej ponuke, ktorá sa neodmieta , sme sa rozhodli, že sa presťahujeme do Toskánska. Mňa to stálo prácu redaktorky, vizážistky a štylistky, ale predstava, že budem žiť pri mori v takejto krásnej krajine s mužom, s ktorým som od prvého momentu cítila, že chcem mať deti, som sa jednoducho zbalila a odišla. Vďaka znalosti reči, podpore môjho muža, chuti spoznávať nové veci, nových ľudí a kultúru som to ako čerstvá tridsiatnička celkom zvládla. Momentálne som šťastná, mám dvoch synov a s manželom práve realizujeme náš sen mať obrovský dom v olivovom háji, kde budem okrem rodiny ubytovávať priateľov, tešiť sa zo života spolu s nimi a vyrábať vlastný olivový olej.


„Kde je vlastne DOMA“?
Andrea (32), Dammam
V Saudskej Arábii žijem s manželom a deťmi už päť rokov. Aj keď som šťastná, nebolo to pre mňa na začiatku ľahké a v podstate stále nie je. V prvom rade ma najviac asi trápilo, že žijem ďaleko od rodičov, že moje deti nie sú s nimi v každodennom kontakte, aj keď každý rok trávim leto na Slovensku, predsa len je to iné, ako keby sme spolu žili. Tiež sa musím vyrovnať s tým, že moje deti sa nebudú cítiť byť Slovákmi, aj keď po slovensky rozumejú a hovoria. A keďže sa cítim byť Slovenka, tak mám pocit ,akoby som práve tú veľmi podstatnú vec, ktorou je príslušnosť k rovnakému národu, nemala so svojimi deťmi spoločnú. Musela som prehodnotiť pojem domov.
Keďže žijem v arabskej krajine a môj muž je Libanonec, som stále v kontakte s inou kultúrou, musím sa s ňou stretávať a ešte stále, aj po 5 rokoch, sú situácie, keď sa necítim dobre a nechápem, prečo sa oni správajú, ako sa správajú a vytáča ma to. Napríklad stojím v supermarkete, nákup mám na posuvnom páse a postaví sa za mňa žena zahalená a svoj nákup postaví rovno medzi moje veci. Niečo také sa v západnom svete nestane. V Saudskej Arábii je to úplne bežné. Okrem toho tu nemôžem šoférovať. To je pre mňa obrovské obmedzenie, lebo sa pri každom nákupe musím spoliehať buď na svojho muža alebo šoféra. Napriek všetkému je pravda, že som to všetko obetovala rada, lebo napriek tomu, že som odchodom zo Slovenska veľa stratila, ale zasa som aj veľa získala v mojom mužovi, v našich deťoch a jeho rodine.



Môj priateľ je na vozíku“
Janka (30), Banská Bystrica
Keďže som svojho priateľa Maroša, ktorý je na vozíku, nechcela stiahnuť so sebou do neznámeho prostredia (predsa len sa mi ľahšie prispôsobuje okoliu), presťahovala som sa ja za ním do Bystrice.
Musela som sa zriecť najlepších priateľov a v podstate aj rodiny, ktorú som mala na dosah každý deň. Mojím jediným priateľom aj rodinou sa stal Maroš. Teraz je to už v pohode, pretože s mojou "výrečnosťou" si nájdem kamarátov všade, aj keď už nie takých... Všetky plány, ktoré som mala predtým, ako som začala žiť s Marošom, sú už dnes pre mňa smiešne, ale predsa som musela zmeniť aj tie. Kedysi som sa pohybovala v umeleckej spoločnosti, vyštudovala som herectvo a po škole som sa venovala spevu. Zastavila ma až operácia bedrového kĺbu a následná rehabilitácia Kováčovej, kde som sa stretla s Marošom a vlastne odvtedy sa moje plány zmenili od základov. Našla som si relatívne pokojné zamestnanie v cestovnom ruchu, čo ma začalo veľmi napĺňať, a dá sa povedať, že momentálne uvažujem iba v tomto smere. Vďaka Marošovi mám ale oveľa väčší rozhľad. Predtým sme sa v kruhu umelcov rozprávali o všetkom, čo sa týkalo diania v hudbe, divadle a umení ako takom. Keďže Maroš bol predtým aktívny športovec a reprezentant, dnes sa viem porozprávať aj o futbale, hokeji či biatlone. Som veľmi prispôsobivá a všetko, čo sa stalo, beriem ako ďalšie skúsenosti, ktoré ma posúvajú.



„Miesto nás si vybral automaty“
Zuna (36), Bratislava
Dva roky som chodila s gamblerom, ktorý okradol celú rodinu, rodičia ho vyhodili z domu, a tak prespával po bránach a pivniciach. Svojou láskou a pomocou som ho postavila na nohy, finančne som ho podporovala, pomohla mu vrátiť sa do normálneho života, nájsť si prácu, ospravedlniť sa a vrátiť sa domov. Našla som mu dokonca brigádu v zahraničí, aby mohol vrátiť všetky dlžoby, pretože bol podmienečne odsúdený za spreneveru. Našla som mu psychologičku a následne skupinovú terapiu, na ktorú som chodila s ním. Skrátka, bola som jeho anjel strážny, šofér, všetko. Vzali sme sa, narodilo sa nám syn a on miesto toho, aby bol vzorným otcom, spadol do gamblerstva znova. Obetovala som mu všetku lásku, čas, trpezlivosť, dobré vzťahy v rodine a okolí, strach a odmenou bolo to, že si vybral namiesto mňa a syna automaty... Príbeh však stále neskončil. Aj keď sme rozvedení a ja som z toho vonku, aj naďalej ničí naše životy, tým, že sa o syna nestará, nezaujíma, a neplatí naňho už 13 mesiacov. Všetko necháva na mňa, ale on to vníma tak, že ja som tá zlá, čo nevie pochopiť jeho zlú situáciu. Napriek všetkému, to, čo som prežila, mi dalo veľkú silu a vieru v samu seba, že sama všetko zvládnem.


„Žila som ako v klietke“
Zuzka (30), Bratislava
Mala som priateľa, pre ktorého som obetovala niekoľko rokov života v trápení. Vtedy som to ale všetko znášala, lebo som ho milovala. Keď som sa s ním zoznámila, bol skvelý. Mal rovnaké záujmy ako ja, bol strašne príťažlivý a vtedy som mala pocit, že aj tolerantný. To sa ale po roku a pol prudko zmenilo. Odrazu začal byť majetnícky, zakazoval mi stretávať sa s kamarátkami, a prenasledoval ma, lebo mal neustále pocit, že ho podvádzam. Neviem, prečo sa to zrazu tak medzi nami pokazilo. Nevedela som, ako to mám vyriešiť, už sme spolu žili a ja som bola príliš zaľúbená na to, aby som sa dokázala brániť alebo od neho odísť. Dokonca som sa nedokázala ubrániť ani vtedy, keď mu prekážalo, že chodím so šéfkou na služobné cesty. Myslel si, že sa tam zabávame a balíme chlapov. A ja som všetky jeho výčitky a príkazy znášala. Najväčší fór je, že ma aj tak nakoniec opustil a odišiel do zahraničia. S inou ženou. Vzťah s ním mi vzal takmer tri roky života, ale neľutujem to. Bola to pre mňa skvelá škola, ktorú ale neprajem žiadnej žene. Napriek všetkému si myslím, že obetovať sa pre lásku je správna vec, aj keď to občas nevyjde.



„Všetko je tu iné“
Michaela (27), Moskva
Keď som sa presťahovala s mužom do Moskvy, zo dňa na deň som sa vzdala práce, v ktorej sa mi páčilo, plánov, ktoré som mala, spôsobu života, na ktorý som si zvykla, s príjemnými stereotypmi, ako je obľúbená kaderníčka, kozmetička, masérka a fitness trénerka, a dostala som sa do krajiny, kde mi prkážajú také základné veci, ako je vzduch a jedlo, nutnosť plynule  komunikovať v miestnej reči, pochopiť inú mentalitu ľudí a hľadať nové obľúbené miesta a obľúbených "dodávateľov služieb" úplne od nuly. Ja si však vravím, že neexistuje krajina, kde by žena nemohla nájsť veci, ktoré by ju robili šťastnou. Je to úžasná príležitosť, ako spoznať samu seba, nájsť si spôsob realizácie aj mimo práce a nespoliehať sa na to, že program mi bude vypĺňať najmä partner, ktorého hlavnou prioritou je v cudzine práca. Zároveň mám možnosť robiť veci, ktoré som na Slovensku nerobila, ako chodiť do divadla, na koncerty, výstavy a každým dňom spoznávať krajinu tak, ako by som ju počas krátkej dovolenky nikdy nespoznala. Je však jedna vec, na ktorú sa ťažko zvyká aj mne. Naša najobľúbenejšia a najčastejšia dovolenková destinácia je teraz Slovensko. A tak sa už neviem tak zapájať do nadšených rozhovorov s kamarátkami o plánovaných dovolenkách, na ktorých ony hľadajú únik zo stereotypu, nové impulzy, vône a chute, lebo pre mňa má najväčšiu cenu to staré dobré.

Autor: ALEXANDRA OKÁLOVÁ
Foto: Peter Spurný, archív

- - Inzercia - -