Dnes je štvrtok, 13.december 2018, meniny má: Lucia
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Obyčajný oravský chalan

marec 31, 2010 - 09:24
Na prvý pohľad sympaťák, skvelý spoločník, talentovaný umelec, otvorený človek, improvizátor a hľadač pohody v živote. Milan Ondrík je herectvom stále očarený, rovnako ako svojou partnerkou herečkou Zuzanou, ktorá mu je už sedem rokov oporou doma i v práci.
Nedávno ste sa stali otcom. Zmenilo to nejako váš postoj k životu, aké máte dnes pocity, priority?
Postoj k životu mi to asi nezmenilo, ale zažil som jeden z najkrajších zážitkov v živote, keď sa mi narodil syn. Dlho som čakal, aký to bude pocit, a vedel som, že to bude čosi príjemné. Ale to príjemné sa zmenilo na niečo úplne úžasné a dokonalé. Keď som videl prvýkrát svojho syna Adamka, bol som nesmierne šťastný a ešte stále som!

So svojou partnerkou Zuzanou ste už dlhšie, teraz sa budete spolu starať o syna Adama, nebude predsa len svadba?
Najprv sme túžili po bábätku. Ja som si ju nechcel brať len preto, že čakáme spolu dieťa. Chcem si ju zobrať preto, že ju veľmi milujem. Všetci sa ma teraz pýtajú: prečo si to už neurobil skôr, veď ste spolu sedem rokov...! Ja im na to vravím, že nejako som to nepovažoval za potrebné. Dnes je prvoradý náš synček a potom sa uvidí. Možno, že sa v blízkej budúcnosti zoberieme. Jediní, kvôli ktorým by som to spravil, je moja mama, rodina a moja dedina, aby už nemali o čom klebetiť.

Vy aj vaša partnerka ste herci Divadla Andreja Bagara v Nitre. Spoločne doma, v práci, podobné témy, problémy, priatelia, nevzniká z toho trošku ponorková choroba?
Dosť často sa doma hádame o názoroch na divadlo. Zuzka sa vie odstrihnúť od práce, ale ja to mám o čosi zložitejšie, keďže to nedokážem. Nosím si pracovné problémy domov a tam to navalím na ňu. To je problém. Ale som už taký a asi iný nebudem. Keď čosi v divadle robím, chcem to robiť naplno, a tak sa tým aj trápim. Ale Zuzka je najmä mojou prvou a asi najlepšou divadelnou kritičkou, hoci spočiatku som jej prudko oponoval, dnes viem, že má a aj mala v mnohom pravdu.

Ten, kto nesleduje bližšie vašu hereckú kariéru, asi ani nevie, že ste sa hlásili na VŠVU a chceli byť rezbárom. Máte dnes čas na svoje milované drevo?
Vždy v lete, keď mám voľno, chodím domov na Oravu a tam sa snažím niečo vyrezať. Teraz som si dokúpil novú sadu dlát, takže by som chcel v tom pokračovať. Chcem sa tomu venovať viac. Nabalilo sa mi však toľko roboty, že stružlikať nestíham. Ak si zabezpečím vlastné bývanie, tak by som tam chcel mať miestnosť len pre seba, akýsi ateliérik plný voňavého lipového dreva. Rezbárstvo ma vždy dokonale odpútalo od hereckých problémov. Dokážem sa upokojiť, oslobodiť, prídem na iné myšlienky. To potrebujem.

Hoci ste mali isté divadelné ochotnícke skúsenosti, ísť na skúšky na VŠMU chcelo určite odvahu. Ako ste to vtedy vnímali?

V prvom kole som sa túžil dostať do druhého, aby som mal dlhší výlet v Bratislave. Po treťom kole ma prijali, ešte som si ani neuvedomoval, čo sa stalo. Skutočné herectvo a divadlo ma chytilo až v prvom ročníku, kde som zistil, že to nie sú len nejaké srandičky, ale  tvrdá robota, ktorú chcem robiť.

V nitrianskom divadle ste stvárnili širokú škálu postáv. Ktorá z nich vám dala ako hercovi najviac?
Mal som šťastie, že ma, takpovediac, sotili do hlbokej vody a divadlo mi umožnilo hrať hneď veľké, hlavné úlohy. Napríklad Adama Šangalu, Petra v Mayenburgových Parazitoch, Špricha v Maškaráde, Blázna v Marat-Sadovi či Jožka v Schwajdovej Pomoci. Niekto si myslí, že je to výhoda, ale musím vám povedať, že ja som fakt tvrdo makal, šiel som z jedného skúšobného obdobia do druhého. A druhá vec, ďalšia škola, tým že v Nitre nie sú stáli režiséri, mal som možnosť robiť so skvelými hosťujúcimi režisérmi ako Jozef Bednárik, Jan Antonín Pitínský, Peter Mankovecký, Karol Spišák, Roman Polák, Michal a Ľubomír Vajdičkovci... Každý z nich pracuje s hercom inak, a to bola pre mňa úžasne veľká výhra a výhoda, spoznávať najrôznejšie spôsoby, akými sa tvorí skutočne dobré divadlo.

Pre herca sú shakespearovské postavy istou métou. Minulý rok ste s prehľadom zvládli v Bratislave Macbetha, nebáli ste sa tak trošku prekliatej hry, je o vás známe, že pri mnohých predstaveniach ste sa zranili....
Predtým sa mi skutočne vždy niečo pri premiérach stávalo. Prepichnutá noha, vyvrtnutý členok, hral som s vysokou horúčkou, a preto som veril, že teraz ma smola opustí, a stalo sa. Strach som nemal, len obrovský rešpekt, lebo tú rolu väčšinou hrali skutočne veľkí herci a ja sa za veľkého herca nepovažujem. Ale snažím sa to robiť čo najlepšie. Táto hra bola pre mňa, naopak, šťastnou, keďže  vtedy som popri skúšaní na chvíľku prišiel domov a splodil syna.

Hrali ste aj v rapovom muzikáli Príbeh ulice. Aký máte názor na slovenský rap, nie je to len umelo nafúknutá imidžová bublina, hra na tvrdých chlapcov pre pubertálne publikum?

Chvíľu som mal podobný názor, ale odkedy som robil na tomto muzikáli, začal som počúvať intenzívne slovenskú rapovú hudbu a zistil som, že na Slovensku je veľa dobrých a poctivých raperov, ktorí tým skutočne žijú a ich výpovede sú autentické. Tí, ktorí sa príliš tvária, tí mediálne známi, sú asi trochu falošní a azda to robia pre prachy, ale, povedzme, chalani z muzikálu Dj Lucco a Dj Metys spievajú presne o tom, čo žijú. Je to taký ich rapový denník. V Príbehu ulice som stretol úžasných, kvalitných a profesionálnych ľudí, ktorí si robia svoju prácu na tisíc percent.

Viacerí slovenskí herci sú zavalení prácou, divadlo, televízia, dabing, rozhlas. Ide o to zarobiť alebo si nechať otvorené dvierka aj inými smermi? Nebáli ste sa, povedzme, zaškatuľkovania do jednorozmernej, seriálovej postavy?

Keď som sa objavil v jednom seriáli, tak som sa zľakol toho, že ma zaškatuľkujú do tej postavy, keďže sa zjavuje v televízii častejšie. V tomto som teda opatrný, nemám rád hviezdy, ktoré vychádzajú na herecké nebo z ničoho. No som rád, že sa na Slovensku nakrúcajú seriály už len preto, že sa tam dá zarobiť, čo tiež nie je zanedbateľné. Peniaze predsa prinášajú aj hercovi istú osobnú slobodu. Samozrejme, je to dobré aj preto, že získate skúsenosti v práci pred kamerou. Ale divadlo je pre mňa prvoradé.

Veľká filmová úloha vás zatiaľ ešte len čaká, aká by podľa vás mohla byť? Nebránili by ste sa ani hororu, akčnej snímke, romantickej rozprávke?

Veľmi rád by som nakrúcal film s veľkou výpravou, obrovským štábom, niekde v krásnych lokalitách. Ideálne by bolo, aby tam hrali ľudia z okruhu mojich známych, hercov, s ktorými rád pracujem. Jeden známy poľský herec – hviezda mi ešte v období reality show vravel, že sa u nás začnú nakrúcať seriály. Neveril som mu a mal pravdu. Teraz vraví, že po seriáloch bude nasledovať obdobie nakrúcania filmov. Kiež by mal zasa pravdu. Na to presne čakám. Myslím si, že na Slovensku je veľa kvalitných hercov, ktorí na čosi podobné čakajú so mnou. Pretože pri tom obrovskom tempe nakrúcania seriálov nemajú herci možnosť  ukázať ani polovicu toho, čo v nich je. A vo filme ten čas existuje.

Pochádzate z početnej oravskej rodiny, vaši majú menší majer. Ste pracovne dosť vyťažený herec, keď sa vrátite domov, pomáhate s hospodárstvom? Už ste sa naučili správne podojiť vašu kravku?

Moja mama je dojička, tak ma k tomu často nepúšťala. Ale od malička až po strednú školu som chodieval pásť kravku. Je to úžasná a slobodná práca a ja dosť často myslím na to, že by som chcel odísť domov a chodiť pásť kravku, práve pre tú slobodu. Ako dieťa som to vnímal najviac a mám z toho času obrovské množstvo zážitkov. Takmer všetko, z čoho ako herec dnes ťažím, pochádza z obdobia môjho detstva. Aj keď hrám Macbetha, vždy je tam niekde hlboko vnútri skrytý ten malý, obyčajný, oravský chalan.

Autor: ANDRIJAN TURAN
Foto: Tony Štefunko

- - Inzercia - -